Kapitola II- Politika a školy.
Tak ako v každom odvetví na túto tému by sa dali písať hotové telenovely. Viem veľmi dobre, že aj za socializmu boli učitelia či chceli alebo nie politickí propagátori svetlej budúcnosti socializmu so všetkým čo k tomu patrilo. Tiež viem, že keď sa rušili okresy a osobné spisy učiteľov prechádzali na školy v ktorých učili ,niektorí učitelia si skartovali všetky kompromitujúce zložky až tak, že im zostala len pracovná zmluva v spise. O tomto sa všeobecne vie, tak nebudem rýpať staré rany. Viac mi vadí, že sme sa z toho nepoučili a nepodnikli sa kroky k zabráneniu politikárčenia v školách.Práve naopak. Decentralizáciou moci zo štátu na obce sa najmä školstvu zabila takzvaná posledná rana z milosti. Prečo to tak je? Lebo obce sú v súčasnosti malé štáty v štáte a na obce už náš štát dosah nemá. Veď veľkí politici sú zároveň aj primátormi a starostami a tak si presunuli právomoci aby mohli neobmedzene vládnuť no o nejakej kontrole nemôže byť reči. Totiž kontrolovať obecné zastupiteľstvo majú samotní občania, ktorí si ich zvolili no ruku na srdce v koľkých obciach či mestách to takto funguje? Po päťdesiatich rokoch socializmu, keď ľuďom vtĺkali do hláv, že štát sa o nich postará, len treba držať hubu a krok tu máme zrazu demokraciu a ľahostajných ľudí k tomu čo sa v ich obci deje a to niekomu náramne vyhovuje. A ako to ovplyvňuje školstvo? Decentralizáciou sa presunuli právomoci na obce a mestá aj vo fungovaní škôl. Obce môžu školy rušiť, zriaďovať, zlučovať ako sa im zapáči. Obec vymenúva riaditeľov do funkcií, kontroluje ich, dostáva od štátu peniaze na ich chod . A tu je kameň úrazu a volá sa originálne kompetencie/ tie umožňujú machinácie bez trestu/. Obec môže no nemusí dať/ a ani nedáva/ škole všetky peniaze , ktoré jej na fungovanie školských zariadení od štátu prídu či sa jedná o centrá voľného času, školské kluby, školské jedálne, škôlky to všetko je odsúdené na milosť či nemilosť obecných zastupiteľstiev, ktoré určujú podmienky. Ak chce riaditeľ školy mať dostatok financií na prevádzku týchto zariadení musí chodiť žobrať na zastupiteľstvá o každé euro a zároveň si dávať sakramentský pozor aby si poslancov neznepriatelil, lebo druhýkrát sa už do funkcie nedostane. Riaditelia teda radšej utiahnu opasky, sklonia hlavu a nebúria sa. A tak sa stáva v celom štáte, že peniaze určené školám končia v obciach ako chodníky či domy smútku. Keď sa schyľuje k voľbám starostom stačí zakričať, že im nestačia peniaze na školstvo a štát im dá. Vždy im dá. A môžu sa stavať ďalšie chodníky. Niet lepšieho zdroja ako je školstvo. Samozrejme česť výnimkám a ja by som bola veľmi rada, keby sa ozval niekto z obce ,v ktorej to funguje tak ako má – bez politikárčenia, bez skrytých úmyslov, zákulisných dohôd. V širokom okolí som takú obec zatiaľ nenašla a preto prosím ozvite sa.